Piata francúzska republika

Ako predseda Ústavnej rady (od 1. júna 1958) poveril Charles de Gaulle tím vedený Michelom Debré (budúci predseda vlády), aby pripravil projekt ústavy, ktorá mala byť schválená v referende 28. septembra 1958. Táto ústava býva označovaná ako Ústava zo 4. októbra 1958 alebo Ústava Piatej republiky.

Ústava piatej republiky udeľuje prezidentovi väčšiu moc. Až do roku 2002 bola dĺžka prezidentského mandátu stanovená na sedem rokov (dnes na päť), prezident takisto disponuje vyššou výkonnou mocou (Charles de Gaulle toto neúspešne požadoval už pri zostavovaní ústavy štvrtej republiky).

Text predstavil o. i. nový volebný systém: prezident už nemal byť volený na spoločnom hlasovaní Senátu a Národného zhromaždenia (pri zložitej voľbe v roku 1954 bolo treba viac ako trinásť volebných kôl, než sa poslanci aj senátori zhodli na voľbe prezidenta René Cotyho). Voľba prezidenta republiky mala byť zverená do rúk kolégia asi 80 000 zvolených predstaviteľov (poslancov, senátorov, generálnych radcov, starostov a splnomocnencov komunálnych zastupiteľstiev). Tento systém bol však použitý len raz a to 10. októbra 1958 pri voľbe Charlesa de Gaulle.

V roku 1962 bolo zorganizované referendum o zmenách systému voľby prezidenta republiky. Presadilo voľbu všeobecnú a priamu. Prvýkrát bola bolo použitá v roku 1965 (a zvolený bol opäť Charles de Gaulle). Tento spôsob prezidentskej voľby viedol (spolu s prejavom tzv. Prezidentskej väčšiny) k veľkým inštitucionálnym zmenám.

V máji 1968 bol režim na niekoľko týždňov paralyzovaný ľudovými búrkami. Generálny štrajk zasiahol celú krajinu. Hnutie z mája 1968 bolo ovplyvnené mnohými krajne ľavicovými myšlienkami (maoizmus, trockizmus, anarchizmus, luxemburgizmus), ktoré následne ovplyvnili celé sedemdesiate roky. Bolo súčasťou revolučného hnutia prakticky v celej vtedajšej západnej Európe.

Od roku 1984 sa politická scéna piatej republiky vyznačuje stúpajúcim vplyvom Le Penovej Národného frontu (s výnimkou volieb v roku 2007). V prezidentských voľbách v roku 2002 získala 16,8 % a Jean-Marie Le Pen postúpil do druhého kola. Zhruba v rovnakej dobe klesajú preferencie komunistickej strany. Príliv hlasov je však zaznamenávam hlavne v raste menších trockistických zoskupení (Lutte ouvrière, Ligue communiste républicaine, Parti des travailleurs), ktoré získali v prezidentských voľbách 2002 dohromady 10 %.

Od roku 1995 je Francúzsko poznamenané novým rozkvetom štrajkového hnutia. V januári 1987 bola najväčšia francúzska železničná spoločnosť SNCF paralyzovaná mesiacom generálneho štrajku francúzskych železničiarov. Paralelne dochádzalo k formovaniu ďalších hnutí: robotníci oceliarní (1982 – 1984), robotníci automobilových závodov (1983), gymnazisti (1990, 1994, 1995, 1999, 2005), vysokoškolskí študenti (1983, 1986, 1995, 2006), učitelia (1995, 2003) a i.

René Coty, posledný prezident 4. republiky, zostal vo funkcii až do 7. januára 1959.

• 1. Charles de Gaulle: 8. január 1959 – 28. apríl 1969 (prvý prezident zvolený priamou voľbou podľa ústavy z roku 1958).

Alain Poher, predseda Senátu, bol dočasným prezidentom Francúzskej republiky od 28. apríla do 20. júna 1969.

• 2. Georges Pompidou: 20. jún 1969 – 2. apríl 1974 (zomrel vo výkone funkcie).

Alain Poher, predseda Senátu, bol opäť dočasným prezidentom Francúzskej republiky od 2. apríla do 27. mája 1974.

• 3. Valéry Giscard d’Estaing: 27. máj 1974 – 20. máj 1981.
• 4. François Mitterrand: 21. máj 1981 – 16. máj 1995 (prvý prezident znovuzvolený priamym hlasovaním – v roku 1988).
• 5. Jacques Chirac: 17. máj 1995 – 16. máj 2007 (prvý prezident vo funkcii iba päť rokov podľa zmeny ústavy z roku 2000).
• 6. Nicolas Sarkozy: 17. máj 2007 – 15. máj 2012.
• 7. François Hollande: 15. mája 2012 – 14. máj 2017
• 8. Emmanuel Macron: od 14. máj 2017

Štátne rozpočtové reformy viedli k navýšeniu rozpočtu o položky, ktoré predtým neboli súčasťou kompetencií prezidenta republiky. K daným zmenám došlo počas prezidentovania Jacquesa Chiraca.

• Le droit constitutionnel de la V ° République / Michel Lascombe – Paris : L'Harmattan, 2006 [1]
• L’idée de République et la jurisprudencie du Conseil constitutionnel / Frédéric Monera – Paris : LGDJ, 2004 [2] – [3] Archivované 2006-09-23 na Wayback Machine;

• le site internet de Michel Lascombe
• La vo République à travers toutes les elections présidentielles

Francúzsky portál

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Pátá Francouzská republika na českej Wikipédii.