Eniwetok

Celková rozloha všetkých ostrovov je asi 5,85 km². Lagúna, ktorú obklopujú má 1 004,89 km². V súčasnosti žije na ostrovoch asi 1 000 obyvateľov. Najväčšími ostrovmi sú Eniwetok, Engebi (nazývaný tiež Arthur), Parry, Muty a Igurin.

Technicky vzaté bol Eniwetok pôvodne španielskou kolóniou. Pre Európanov ho objavila roku 1794 britská šalupa Walpole. V roku 1885 sa stal súčasťou nemeckej kolónie Marshallových ostrovov. V roku 1914 obsadili ostrovy Japonci a od roku 1920 ich spravovali ako svoje mandátne územie na základe rozhodnutia Spoločnosti národov.

Počas 2. svetovej vojny Japonci na ostrove Engebi postavili letisko. Používali ho pre lietadlá hliadkujúce v oblasti Karolín a zvyšku Marshallových ostrovov. V januári 1944 ostrovy dobyli Spojené štáty.

Po vojne bolo obyvateľstvo evakuované a atol bol použitý pre testovanie jadrových a biologických zbraní.^[1] Nukleárne testy sa uskutočňovali v rokoch 1948 až 1962. V roku 1952 sa na atole uskutočnil test prvej vodíkovej bomby.

Ľudia sa na atol vrátili až v 70. rokoch 20. storočia. V roku 1977 začala americká vláda odstraňovať z atolu znečistenú pôdu a ostatný materiál a v roku 1980 prehlásila ostrov za bezpečný na bývanie.

V rokoch 1977-1980 vláda USA na ostrove Runit vo východnej časti atolu vybudovala Dóm Runit (Runit Dome, názov podľa ostrovu), aby tu uskladnila rádioaktívny materiál zo všetkých testov vykonaných v atole, vrátane kontaminovanej pôdy a trosiek.^[2] Taktiež sem USA nechalo previezť 130 ton kontaminovaného materiálu z jadrových skúšok z Nevady, o čom v čase predávania správy nad úložiskom v roku 1986 vláda Marshallových ostrovov nebola informovaná.^[1] V dôsledku globálneho otepľovania a stúpania hladiny Tichého oceánu hrozí, že tesnosť dómu môže byť narušená a do vôd a ovzdušia môžu uniknúť rádioaktívne látky. Niektoré sedimenty v lagúne sú ešte rádioaktívnejšie ako tie, ktoré sú uskladnené v dóme.^[2] Na jeseň 2019 boli v betónovom dóme spozorované trhliny, po rokoch zvetrávania a vzostupe vôd oceána a lagúny pri prílivoch dochádza k zaplavovaniu spodných častí betónovej konštrukcie, čo následne zhoršuje vlastnosti konštrukcie a hrozí presakovaním rádioaktivity do pôdy a okolia.^[1] Prezidentka Marshallových ostrovov, Hilda Heineová, v tejto súvislosti žiadala vládu USA, aby prevzala za úložisko kontaminovaného odpadu zodpovednosť. To však USA odmieta pre už jestvujúcu dohodu o predaní správy nad územím z roku 1986.^[1]

1. novembra 1952 explodovala na atole prvá vodíková bomba. Vážila 65 ton. Koralový ostrov Elugelab, na ktorom sa výbuch uskutočnil, zmizol pod hladinou oceánu. Na jeho mieste zostal iba kráter hlboký 60 metrov s priemerom 2 km. Výbuch mal silu 10 megaton TNT.

Na atole bolo uskutočnených celkom 43 atómových výbuchov.

1. ↑ ^{a b c d e} RUST, Susanne. How the U.S. betrayed the Marshall Islands, kindling the next nuclear disaster [online]. Majuro: Los Angeles Times, 10.11.2019, [cit. 2019-11-15]. Dostupné online. (po anglicky)
2. ↑ ^{a b} GERRARD, By Michael B.. A Pacific Isle, Radioactive and Forgotten [online]. nytimes.com, 3.12.2014, [cit. 2019-11-15]. Dostupné online. (po anglicky)

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Eniwetok

Súradnice: 11°30′00″S 162°14′00″V / 11,5°S 162,233333°V / 11.5; 162.233333